Choď na obsah Choď na menu
 


z knihy IRIS - Anpassung

18. 7. 2008

- úryvok z knihy Iris Johansson "Anpassung", čo znamená prispôsobenie -

 

(prekladala som z nemčiny a narýchlo, dúfam len, že základný zmysel napísaného a ňou mysleného sa nestratil. Čítajte prosím aj srdcom...)

 - - -

 

 

prvá kapitola...

 

 
ODKLON OD PRIRODZENÉHO
KTORÝ VO SVOJOM VZNIKU ZÁVISÍ OD TOHO
AKO MYSLÍME
 
 
Najprv by som chcela hovoriť o východiskovom bode môjho myslenia.
 
Život je bezpodmienečne zmyslom života. To znamená, že život je daný; nie je ničím, čo si volíme; musíme žiť, aby sme prežili, tak dlho, ako len môžeme. Môžeme mať želanie, aby to bolo inak. Môžeme si želať vyhnúť sa množstvu nepohody a bolestí, utrpenia a iných vecí, ale nezvolili sme si prísť na svet, avšak spravili sme to tak či tak a v tom nie je žiadna voľba – nebyť, nežiť.
 
Niekto povie, že by sme mohli spáchať sebevraždu. Iste, že by sme mohli, ale vlastne predsa nie. Je to niečo, čo si nahovárame, ale je to v úplnom rozpore s primárnym zmyslom života a s hodnotou, ktorú máme tým, že tu sme. Nemôžeme nič pridať ani odobrať z tejto hodnoty. Môžeme urobiť niečo, aby sme stratili svoju samostatnosť alebo náš život, predsa však nie našu hodnotu. Tá je daná tým, že jestvujeme.
 
Prečo to hovorím? Nuž, ak zameriam svoju pozornosť na to, či mám žiť alebo nie, tak sa všetko ostatné stane nedôležitým. Bude sa to pokúšať stále ma nútiť, aby som sa rozhodla, či mám žiť alebo nie, a prečo by som v tom prípade mala žiť ďalej, alebo čo by bolo lepšie na tom, ak by som zomrela. Tak uviaznem (pristanem) v otázkach, ktoré ma robia len nešťastnou; ktoré len dezorientujú môj život i moje psychické zdravie; ktoré zapríčiňujú vo mne len chaos a spôsobujú, že všetko sa stáva nevydržateľným a zlým.
 
Je neľudské si myslieť, že rozhodujeme o živote a smrti a rozrušuje to všetku kvalitu života.
 
Ako ľudia potrebujeme niečo, o čom máme istotu /ubezpečenie, Vergewisserung/. Ja mám hlboké ubezpečenie o tom, že zmyslom života je samotný život a že /jeho/ hodnota spočíva v tom, že sme tu my ako jedineční ľudia, že nie sme žiadne kópie, ale len originály. Do môjho myslenia vchádza /nechávam vchádzať/, že s každým človekom ktorého stretnem, s každým stretnutím nejakého človeka, sa stane niečo nové. To spočíva v tom, že my ako ľudia sme sa mohli od predchádzajúceho razu zmeniť, alebo, ak sme sa ešte nikdy nestretli, tak je to nové úplne.
 
Pre mnohých ľudí je to to, čo nachádzajú v náboženstvách. Cez vieru v Boha, v akejkoľvek forme, je daný tento zmysel života a tá hodnota, a keď sa dá o to oprieť /stützen/, možno z tohoto základného bezpečia čeliť všetkému v živote.
 
Ja si cvičím /pflege/ netvoriť si postoj k tomu, čo je pred tým, než som a tiež nie k tomu, čo je potom – dostatočne skoro sa to dozviem, ale tento krátky čas na zemi sa chcem, pokiaľ to len ide, venovať pochopeniu života a na to mám príležitosť, ak som si istá v tom, že život je daný, bezpodmienečne, a že ho mám žiť tak živým spôsobom, a s tak dobrou kvalitou života, ako je to len možné.
 
(…)
 
„Tak dobre ako je to len možné“ nie je ničím objektívnym, je to zažité, ale je dôležité mať to dobré, t. j. nie len byť šťastný a byť v oblakoch, potom je človek samozrejme šťastný, ale relevantne reagovať na skutočnosť, akokoľvek už len vyzerá. Tak možno dôjsť k vnímaniu, že život je presne taký, aký má byť. Ak sa niekomu podarí sa toho sem-tam dotýkať /tangieren/, tak je život dobrý. Ja zbieram také okamihy a často premýšľam, čo tomu stojí v ceste, ak sa mi ich nedostáva, a potom niečo mením, až kým nie som spokojná. Je to hra, preskúmavanie života, stále experimentovanie a to dáva životu zaujímavý obsah.
 
To sa nedá, ak sa človek prispôsobuje. Čomukoľvek sa prispôsobí, stratí autonómiu, stratí kreativitu, činné /aktívne/ konanie, zvedavé tvorenie, bádanie, to, čo si každé dieťa prináša ako novorodeňa. Tam človek padá do pasce.
 
Áno, ale... povie niekto, taký je predsa život. Musíme sa prispôsobiť, aby sme prežili v tejto spoločnosti, v tejto civilizácii. Ako by to vyzeralo, ak by sa všetci zaujímali len o svoje vlastné šťastie? To by nešlo. (To by išlo vynikajúco, ale nebolo to v našej kultúre vyskúšané a preto veríme, že to nejde.)
 
V tom spočíva
 
                    väčšinové nedorozumenie.
 
Ak som autonómna, môžem robiť presne to, čo odo mňa iní chcú či o čo ma prosia, a aj tak sa nepotrebujem prispôsobovať.
 
Ak ma niekto prosí, aby som mu doniesol pohár vody, tak to môžem urobiť, lebo to ten druhý chce, môžem sa prispôsobiť a očakávať, že budem spokojný cez to, že mi ten druhý povie ďakujem.
Alebo môžem tomu, čo mi ten druhý hovorí, urobiť natruc, a kašľať na prinesenie vody, a povedať, že si to tak isto môže doniesť sám/sama.
 
Môžem tiež zamerať pozornosť do seba samého/samej, spýtať sa seba, či mám dôvod nedoniesť tú vodu, nahliadnuť, že taký dôvod nemám a doniesť tú vodu a byť s tým spokojný ešte pred tým, než som to urobil.
 
Vo mne to je obrovský /fundamentálny/ rozdiel, či vchádzam voči požiadavke druhého človeka do prispôsobenia, pasívne alebo trucovito, alebo či som si tú požiadavku spravil vlastnou (privlastnil) a robím to, čo robím, lebo to patrí k životu - robiť to, čo chcú iní.
 
Hovoríme príliš málo o tomto rozdiele, nájsť v sebe samých polohu, v ktorej radi dáme to najlepšie čo máme a sami sme s tým spokojní, úplne a bez odmeny. Tak často tápajúc padáme do pasce, tým, že si myslíme, že iní by mohli uspokojiť naše potreby, že my sami nemôžeme byť spokojní s tým, čo dávame iným bez toho, aby nám oni opäť niečo dali. To spôsobuje, že vchádzame do závislosti a pri tom sa dostávame do polohy podriadenosti a do prispôsobenia namiesto autonómie.
 
 
Celé naše hospodárstvo /ekonomika/
                vybudované na tomto nedorozumení.
 
Ak ako ľudia veríme, že nás môže niečo mimo nás urobiť šťastnými, potom budeme stále na poľovačke (love, Jagd) za týmto niečím. Pracujeme, aby sme neskôr niečo dostali, čo nás robí šťastnými. Získavame vzdelanie, vysvedčenia, aby sme si hľadali dobre platené zamestnanie, budeme čakať na Potom, „keby som len stretol/stretla toho pravého/tú pravú, našiel prácu, akú chcem, mal peniaze, aby som si mohol kúpiť auto, dom, loď, atď. Keby som mohol pozbierať proste všetko, čo človeka robí šťastným, a mohol si to ponechať, ničo čo mi prepožičia vysoký status, potom budem spokojný.“ Často sami seba klameme tým, že si myslíme „keby som len mala väčšie prsia... keby som nemala taký strašný nos... keby som nebol taký tučný... Celý čas sme zvádzaní k tomu, aby sme verili, že šťastie je niečo, čo si môžeme zaslúžiť. To je prispôsobenie. Aj keď sa rozhodneme urobiť presný opak niečoho, sme takisto ovládaní týmto rozhodnutím.
 
To je (šliapacie) kolečko, v ktorom sa často ocitneme, a z ktorého nie vždy vidíme, ako by sme z neho mohli vyjsť, obzvláš, v ktorom sa často ocitneme, a z ktorého nie vždy vidíme, ako by sme z neho mohli vyjsť, obzvlášť vtedy, keď sme vybudovali naše celé blaho (blahobyt) vybudovali na pôde rastovej ekonomiky /zuwächstőkonomischen Boden/, kde smerovanie spočíva v tom, že čakáme na „Potom“, aby sme bol dobrými výrobcami a spotrebiteľmi. Okrem toho všetko ekonomizujeme; všetky podoby /formy/ starostlivosti, služieb, opatery a potom nerozumieme, prečo sa stávame osamelými, izolovanými a nešťastnými. Prispôsobili sme sa peniazom, peniaze riadia naše myslenie, konanie a nekonanie. Stalo sa to tak zaužívaným, že to nazývame normálnym, a veríme, že je to niečo dobré. Je to všade = normálne, ale len preto to ešte nie je aj prirodzené alebo dobré. Práve to je to, o čom musíme hovoriť, aby sme porozumeli, čo je alternatívou, čo je „inak“, „z druhej strany“.
 
 
Nasleduje pár myšlienok o alternatíve,
                                                           to „iné“
 
Musíme byť presní a nie-pohodlní v premýšľaní toho, čo robíme v našom živote, aby sme boli v blízkosti dobrého.
 
Jeden príklad:
Je tak jednoduché, nechať vládnuť peniaze. Ak máme prácu a dostatočne zarábame, potom sa rozhodneme kúpiť si dom. Zoberieme si na to pôžičku, aby sme to mohli zaplatiť, a okrem toho sa tým znižuje daň, a my máme teraz dlhy a okrem toho sedíme v pasci, musíme pracovať, inak nemôžeme splatiť pôžičku. To cleé sa stane prispôsobením a zamotaním sa, namiesto slobody, na ktorú to na začiatku vyzeralo.
 
Iný príklad:
Dáme našim deťom týždenné vreckové. Zo začiatku bez podmienok, smú si kúpiť, čo chcú, sladkosti, atď. A potom, keď si na to zvykli, potom pridáme k peniazom podmienky. Poprvé musia niečo urobiť, aby ich dostali, napr. upratať alebo umyť izbu, podruhé ich nemôžu minúť ľubovoľne na sladkosti alebo tak, ale musia si sporiť na niečo, čo určia rodičia.
Toto je efektívny spôsob, ako učičíkať (ukolísať) naše deti do zákona ekonomizácie. Budeš nalákaný /?verlockt/ visieť na peniazoch, dostávať týždenné vreckové, a potom ich nedostaneš bez prispôsobenia na požiadavky, ktoré kladiem. Potom nimi nesmieš disponovať ako chceš, ale len v rámci toho, čo vyhlásime za dobré.
 
 
 
- - -
pokračuje druhá kapitola o prispôsobení sa „času“ – len veľmi stručný úryvok:
 
(...) (otázky, príklady o tom, či sme často v strese alebo „nemáme čas“...)
 
...ak je to u teba tak, tak si prispôsobený jarmu času, tlaku, všetko stihnúť, čo si si naplánoval.
Potom si si vytvoril obraz skutočnosti, ktorý viac nesúhlasí so skutočnosťou a to ťa bude hnevať a budeš chcieť zmeniť skutočnosť, aby súhlasila s tvojím očakávaným obrazom.
     Môžeš tento obraz vyhodiť do vzduchu a nechať čas ísť a doniesť si sem všetok čas na svete, aby si mohol byť tu a teraz, a nechať byť stretnutie tým najdôležitejším na svete a zostať v ňom, aby mohlo byť dobré?
   (... ) (...ďalšie otázky...)
 
Stále sme stavaní pred otázku – byť prispôsobení alebo to zmeniť na byť autonómny, nasledovať to, čo život ponúka práve tu a teraz. Je jedno, čo urobíme, dôležité je, že nájdeme, kde sme autnómni, aby sme sa v našom vnútri cítili dobre. To je tvrdá práca, nájsť toto vedomie, ktoré umožňuje, že máme voľbu.
 
- - -