Kto je človek?
Otázka "kto je človek?" je podľa mňa v pozadí každého usporiadania spoločnosti, a každého spoločenského smerovania. Pretože spoločnosť je budovaná pre človeka, alebo človekom. Pre akého človeka? A akým človekom? Ak vnímame človeka ako hotového, niet dôvodu premýšľať o spoločenských zmenách. Akokoľvek ho už však vnímame, v duchu tejto našej viery sa utvárajú i túžby, idey či očakávania súvisiace s rovinou spoločenskou.
V nasledujúcom ponúkam pár úvah a pár otázok súvisiacich s tým, čo je v pozadí (trúfnem si povedať) všetkých spoločenských úvah - spôsob, ako vnímame človeka.
- - - -
Človek keď zomrie, tak po ňom ostane "len telo". - To ale znamená, že človek nie je len telom...
Na Zemi sú rôzne stupne prejavenia toho, čo na prvý pohľad nevidno:
Skala - to je len telo (hmota). "Len" v zmysle, že len to na nej vidno. V človeku zodpovedá skale mŕtve telo.
Rastlina - to je telo i život... prúdiaci, rozvíjajúci sa. Vlastnú, samotnú rastlinu hmotárska veda neuchopí, ak opisuje len to aká je tu a teraz a neopíše jej metamorfózu, teda to, ako sa mení. To napísal už Goethe. Človek v stave rastliny je človek "na prístrojoch", t.j. telesné funkcie prebiehajú, ale nie je pri vedomí.
Zviera - to je telo i život i cítenie. Bolesť a radosť teplokrvných zvierat vieme i vidieť. Tie nižšie do tohto zjednodušujúceho modelu asi nezapadajú. Človek v stave vyššieho zvieraťa je človek, ktorý vôbec nevie svojím vedomím ovládať svoje pudy a emócie, či jednostrannosti svojho temperamentu - napr. v šoku, v krízových situáciách, keď "sa neovláda".
Človek - to je telo, i život, i cítenie - a? Žeby kultúra?
Túžba stať sa niečím "viac"... žeby "sám sebou"?
Človek do veľkej miery nemusí byť určovaný prostredím - jednak prírodným, jednak ľudským. Hlavne keď vyrastie, môže sa odsťahovať, pretvoriť krajinu okolo seba, či nadobudnúť schopnosti a vlastnosti nie len také, aké zdedil po svojich predkoch. Dokáže pretvoriť prírodu (krajinu i hmotu z nej), i pretvoriť seba - je schopný vytvoriť niečo, čo pred tým nebolo. To zvieratá nedokážu.
Táto možnosť je však zároveň voľbou - voľbou AKO. Odpoveď je buď tvorivá, rozvíjajúca, /konštruktívna/, alebo ničivá, ničiaca /deštruktívna/.
Človek sa to učí rozoznávať - jednak čo je čo, a jednak aké to má následky. A až keď rozoznáva a chápe následky, môže sa rozhodnúť, čo naozaj chce... Možnosť dospieť až tam, kde sa rozhoduje naozaj vedome sám človek - to je "sloboda". Sloboda je v tomto zmysle teda stav ku ktorému človek môže dospieť.
(Príklad z humanistickej psychológie - veľmi veľmi zostručnené):
Psychológovia (napr. Rogers) vyššie uvedené označujú slovným spojením psychologická sloboda. Pred tým je človek určovaný svojím okolím, svojími pocitmi, svojími pred-obrazmi o svete a živote. Ale stále túži "rásť" (Rogers to nazýva aktualizačná tendencia) - a žije v duchu svojej snahy, akokoľvek čudne to pre iných vyzerá...
V bežnom živote je podľa Rogersa človek nútený mnohé pocity potláčať, skrývať, a hlavne nepočúvať múdrosť svojho organizmu (nakoľko v detstve sa naučil počúvať pod hrozbou straty priazne svojich najbližších skôr ich vôľu, než svoje potreby). V "procese stávania sa človekom" (Rogers) potom musí najprv "dovoliť byť" tomu všetkému, čo tak dlho skrýval a potláčal, následne to spoznať, a potom, keď pochopí, že to "nie je on"... (atď.), potom sa môže učiť, ako byť tým, kto to všetko pozoruje a môže sa slobodne rozhodnúť, čo si z toho vyberie, čomu sa podvolí - a čomu nie.
(Príklad - výňatok z knihy Rudolfa Steinera "Filozofia slobody", IX.kapitola "Idea slobody" - priblilžný preklad)
„...Vo vnímanom objekte človek je daná možnosť sa zmeniť, pretvoriť (prestavať, umbilden) tak, ako v klíčku rastliny spočíva možnosť stať sa celou rastlinou. Rastlina sa pretvára kvôli objektívnym, v nej spočívajúcim zákonitostiam; človek zostáva vo svojom nedokončenom stave, ak neuchopí v sebe samom tú pretvárajúcu látku (Umbildungsstoff), a sám sa svojou vlastnou silou nepretvorí. Príroda robí z človeka prostú prírodnú bytosť; spoločnosť zákonite konajúceho; slobodnou bytosťou sa môže urobiť len sám zo seba. Príroda púšťa človeka v určitom štádiu jeho vývoja zo svojich pút; spoločnosť vedie tento vývoj k ďalšiemu bodu; to posledné vybrúsenie si však môže dať len človek sám.“
(„...Život v láske ku konaniu a nechať žiť (Lebenlassen) v porozumení cudzej vôle je základnou maximou slobodných ľudí.")
...
Ak myslíme človeka ako telo a ak myslíme človeka ako bytosť, ktorá sa túži rozvíjať, a ktorá má vo svojich možnostiach "stať sa čímsi viac" - to sú dve veľmi odlišné veci. Podnecujú iný život, iné myslenie - a koniec koncov i iné usporiadanie spoločnosti a pravidiel, ktoré v nej platia...
(O tom v ďalších príspevkoch)
